Slávne učenie slávneho vedca o heliocentrickej sústave bolo - ako všetci dobre vieme - prenasledované a nakoniec zadupané do zeme (paradoxne tej, ktorá bola predmetom spomínaného sporu) - a rehabilitované až 350 rokov po jeho smrti. Pripomeniem Vám, ako svoju teóriu dokázal (i keď tento dôkaz nie je samozrejme jediný).
Ide o cykly planéty Venuše. Venuša je medzi Zemou a Slnkom - to nebolo popierané ani v geocentrickej teórii. Venuša by sa teda mala javiť vždy len ako úzky kosáčik. Naopak - Galileo, ako zástanca heliocentrickej kopernikovskej teórie vedel, že ak je stredom našej sústavy Slnko, Venuša by sa mala správať (z hľadiska pozorovateľa) podobne ako Mesiac - malo by ju byť vidno ako časť kruhu, aj ako plný kruh, keď je na opačnej strane Slnka, ako Zem, aj by ju nemalo byť vidno, keď je za Slnkom (vzhľadom na Zem). V polohe medzi Slnkom a Zemou by zas mala byť tmavým kruhom. Samozrejme - nič ľahšie ako vziať ďalekohľad a namieriť si ho na Venušu. Neprekvapí, ak poviem, že Galileo presne toto urobil, však? Geometrickým modelom potom ukázal (aha, ako sem vhupla matematika!), že pozorovaný jav môže byť vysvetlený jediným spôsobom - že totiž Slnko je tým, ktoré je obiehané inými planétami.
Nebudem opisovať jeho život - ten je na obrovskom množstve webových stránok. Rovnako tam nájdete jeho všetky prínosy fyzike a špeciálne astronómii. Ale predsa - ešte jedna matematická chuťovečka - pozorovanie slnečných škvŕn.
Keďže sa vyskytujú na guli (Slnku), sú na nich pozorovateľné tri javy - jednak sa škvrny na okraji Slnka zdajú tenšie, ako tie uprostred, jednak odstupy medzi škvrnami bližšie stredu sa pozorovaním zväčšujú a jednak sa škvrny blízko stredu posúvajú rýchlejšie než tie na jeho okraji. Dnes to považujeme za normálne a hovoríme tomu perspektívne skrátenie (na guli). Galileo opäť použil matematiku - geometrický model - na dôkaz tohto javu. Matematika preňho nebola nutnosťou, ale precízne nabrúseným skalpelom, ktorým chcel naivne liečiť vredy ľudskej nevedomosti.
69-ročný úprimný veriaci, ktorý chcel spájať Bibliu a vedu, ktorý tvrdil, že si neodporujú, i keď to miestami tak môže vyzerať, bol inkvizíciou obvinený z kacírstva. Nedokázal vydržať tlak súdneho procesu a nakoniec priznal svoju vinu (dokonca písomne). Zlomilo ho to a do konca života žil v ústraní. Päť rokov po jeho súde napísal dielo „Matematické rozpravy a pokusy týkajúce sa dvoch nových vied". Bolo prepašované z Talianska do Holandska a tam aj vyšlo. I keď sa striktne drží myšlienky „Eppur si muove", z Galileových úst zrejme nikdy nevyšla (a už vôbec nie hrdinsky pred inkvizičným tribunálom).
Napriek jeho pokore na sklonku života katolíckej cirkvi trvalo 350 rokov, kým uznala, že bradatý Talian mal pravdu. Nie som zlomyseľná, lahôdkou pre médiá by sa v roku 1992 bolo stalo akékoľvek rozhodnutie pápeža na túto tému. Ján Pavol II. bol v nezávideniahodnej situácii a my buďme radi, že so Zemeguľou sa okolo Slnka točí konečne aj Vatikán. ;-)
